my zdes

ROZHOVOR s Jarom Vojtekom, scenáristom, režisérom a kameramanom filmu

Kde sa zrodil nápad nakrútiť film My zdes?
Fotograf Andrej Bán pracujúci v humanitárnej organizácii Človek v ohrození jedného dňa zavolal, že prišla rodina zahraničných Slovákov z Kazachstanu. Na Mikuláša mu zazvonili na bránu bytu a povedali My zdes. Jednoducho v Kazachstane všetko predali a prišli sem s taškami v rukách. Mali pocit, že sa tu o nich niekto postará, že dostanú prácu, byt a budú žiť ako normálni ľudia. Realita však bola a je iná. Naša legislatíva takúto podporu na rozdiel iných okolitých štátov nepozná. Rodina s deťmi sa tak zo dňa na deň ocitla v polohe emigrantov. Táto absurdná situácia bola zlomom, kedy som sa rozhodol nakrúcať.
Vtedy som ešte nevedel, ako sa ich osudy zauzlia, či tu budú mesiac alebo viac. Nakoniec som tento film nakrúcal priebežne vyše štyri roky.

Čo je pre teba v tom filme najdôležitejšie?
My zdes je predovšetkým o odvahe žiť. Nesmierne ma zaujali preto, čo urobili - kvôli deťom všetko predali a odišli do neznámej krajiny. Sám by som takého činu asi nebol schopný. Stali sa pre mňa osobnými hrdinami a postupom času aj priateľmi.

Na filme si okrem réžie robili zvukára a kameramana prečo?
Hneď po príchode Kazachov na Slovensko robil kameramana Mario Homolka, ktorý film neskôr producentsky zastrešil. Neskôr sa však ukázalo, že pre kvalitu filmu a intímnosti výpovede je lepšie ak budem nakrúcať rodinu sám V tomto prípade sme uprednostnil silu výpovede pred formou... Na druhej strane výslednú podobu filmu výrazne ovplyvnili moji najbližší spolupracovníci. Scenárista a dramaturg filmu Marek Leščák našiel optimálnu štruktúru filmu a strihač Maroš Šlapeta materiál zosúladil.

V súčasnosti nie je zvykom distribuovať dokumentárny film. čím podľa teba môže osloviť dnešného diváka My zdes?
Distribuovať dokumentárny film na Slovensku je malý zázrak aj keď v iných krajinách je to bežný štandard. Film by mohol osloviť diváka silou príbehu, ktorý nám pripomína aj našu minulosť. Veď aj od nás ľudia odchádzali na Západ, aby dali svojmu životu, prípadne životu svojich detí zmysel. Rovnako prichádzali do cudzieho priestoru v ktorom sa nevedeli orientovať. Zaujímavý na filme je aj pohľad na Slovákov a Slovensko očami ľudí patriacim k inej kultúre.
Ukazuje sa, že ako krajina EU na príchod cudzincov ešte nie sme pripravení. Sme príliš do seba zahladení a téma, ktorá rezonuje celou EU je u nás odsúvaná pod koberec.

ROZHOVOR s Marekom Leščákom, scenáristom a dramaturgom filmu

Pracuješ ako scenárista na hraných filmoch prečo vstupuješ aj na pôdu dokumentu?
Pre mňa je dokument rovnocennou súčasťou s hraným filmom a to aj vďaka ľuďom ako je režisér Jaro Vojtek, alebo strihač Maroš Šlapeta.
Film My zdes však považujem za výnimočný tým, že zrozumiteľne rozpráva silný príbeh , a ten je aj v hranom filme nedostatkovým tovarom.

Film vznikal štyri roky. Nakrútilo sa množstvo materiálu . Ako sa dajú štyri roky vtesnať do osemdesiatich minút?
Toto bol asi najväčší oriešok ktorý sme museli rozlúsknuť. Nakoniec sme sa rozhodli budovať film ako chronologické rozprávanie autentického príbehu Dimitrija a jeho ženy a detí. Pozornosť sme sústredili najmä na nich, hoci v priebehu natáčania sa prisťahoval aj zvyšok rodiny okolo dvadsať ľudí a takmer každý z nich nesie svoj osobitý príbeh, ktorý je na film..

Čím vás Dimitrij upútal?
Pre Dimitrija a jeho najbližších sme sa rozhodli preto, že na začiatku zobral na seba najväčšiu zodpovednosť, on prvý predal majetok zbalil ženu a deti a prišiel na Slovensko, kde nikoho nemal ani nepoznal.
Dimitrij má navyše veľký dar bezprostrednosti. Nebojí sa kamery a tá sa pre neho postupom času stala prostriedkom na filtrovanie svojich obáv, radosti, ale aj sklamania človeka , ktorý v cudzom priestore stráca sám seba.
Napriek tomuto rozhodnutiu sa materiál strihal z gigantických 130 hodín materiálu.
Za tento luxus, ktorý nás stál v strižni množstvo utrpenia môžeme vďačiť jednak Jarovej metóde ktorá sa dá nazvať Neváhaj a toč, takže Jaro ako kameraman točí všetko.
Na druhej strane však osobitým spôsobom dokáže zachytiť drobné detaily ale aj nečakané situácie, ktoré sa pri dokumente na rozdiel od hraného filmu nedajú zopakovať. Ako Dimitrijove hádky zo ženou, alebo cesta Dimitrija s bratom cez step. Mimochodom len z Dimitrijovej cesty do Kazachstanu bolo okolo tridsať hodín materiálu, ktorý by vydal na jeden bizarný cestopis.

Pri selekcií materiálu vypadlo množstvo vecí, za čím ti je ľúto?
(smiech) Najviac mi chýbajú niektoré Jarove otázky Kazachom - vraj v ruštine, ktoré síce nedávali žiadny zmysel, napriek tomu na ne pre mňa nepochopiteľným spôsobom dostal odpoveď.
Napríklad jedna znela: Vy poterjali Bratislava tóže Bratislava?
Dimitrijova odpoveď po chvíli váhania: Na Slovensko sme prišli, pretože chceme žiť ako normálni ľudia...
Verím však , že niektoré ešte svetlo sveta uzrú, pretože sme si s Jarom a so strihačom Marošom Šlapetom sľúbili, že sa k materiálu ešte vrátime.

ROZHOVOR s Andrejom Bánom, autorom námetu filmu

Ako si sa dostal k téme filmu My zdes?
K téme - a vlastne aj k rodine kazašských Slovákov - som sa dostal úplne neočakávane, a to tak, že mi z ničoho nič na Mikuláša v roku 2000 zazvonili ráno v mojom byte a povedali: My zdes. Dimitrij, jeho žena Anna, ich deti Dima, Soňa, Oľga, Nataša a Annina sestra Táňa. Samozrejme, veci sú zložitejšie... Táto rodina sa už predtým obrátila listami na mnohé slovenské inštitúcie so žiadosťou o presídlenie, pretože videli, ako česká vláda umožňuje repatriáciu ich susedom v Kazachstane - Čechom. Naša vláda ani úrady na ich listy nereagovali, a tak sa Krnáčovci obrátili na humanitárnu organizáciu Človek v ohrození, ktorej som predsedom. My sme im napísali, že bývanie ani prácu pre nich nemáme, ale môžeme im pomôcť sa na Slovensku zorientovať a najlepšie bude, ak jeden z nich príde. Nuž, prišlo ich sedem... S tým, že doma všetko predali, majú vo vrecku pár tisíc dolárov a chcú tu žiť. Pretože sa mi zdali byť čestnými a pracovitými ľuďmi, v čom som sa nemýlil, spoločne s kolegami a priateľmi som im začal pomáhať. Od prvého dňa som kontaktoval režiséra Jara Vojteka, s ktorým som v minulosti spolupracoval. Táto téma ho zaujala. A tak vznikal film My zdes.

Čím všetkým museli prejsť?
Myslím, že najlepšie to ukazuje práve film My zdes. Je to pretrhnutie koreňov, väzieb na rodný kraj, kde pritom vy, no najmä vaše deti nemajú takmer žiadnu perspektívu... Sú to ilúzie o novej krajine, v tomto prípade Slovensku, z ktorých postupne vytriezvujete. Je to veľa dobrých ľudí okolo, susedov, ktorí vám nezištne pomáhajú. Je to množstvo byrokratických procedúr, ktoré vás takmer pripravia o nervy a o posledné úspory. A napokon, je to pocit, že to všetko robíte kvôli deťom, ktoré sa tu budú mať lepšie ako ste sa mali vy... A tento pocit vás drží nad vodou.

ROZHOVOR s Maroš Šlapeta, strihač filmu

Čo bolo, z pohľadu strihača, najťažšie pri práci na filme My zdes?
Bol to mimoriadne náročný projekt. Rozhodujúcim faktorom bolo ohromné množstvo materiálu, ktorý v priebehu procesu vzniku filmu doslova narastal, až sa ustálil približne na 130 hodinách materiálu. Toto takmer nepredstaviteľné množstvo nespôsobila len časozberná metóda natáčania, ale aj fakt, že sme dostali k dispozícii rodinný videoarchív Stana Krnáča (svokor Dimitrija a "otec rodu"). Len z týchto jeho záberov, a jeho životného príbehu, by sa dal urobiť samostatný celovečerný film.

Množstvo materiálu by malo byť pre strihača výhodou. Vždy je predsa lepšie, keď je z čoho strihať.
Zdanlivá strihačská sloboda vyplývajúca z dostatku materiálu je však veľmi zradná. Práca s takouto masou materiálu je veľmi náročná a vyžaduje množstvo času. Jaro Vojtek a Marek Leščák by mohli dosvedčiť, koľko hodín sme presedeli v strižni nad "zoštíhľovaním" materiálu. Pri tomto type projektu bolo zároveň dôležité už počas natáčania priebežne sledovať vznikajúci materiál a snažiť sa nájsť správny kľúč, ako z množstva hodín kamerou zaznamenaného životného príbehu Dimitrija a jeho rodiny urobiť film. Na konci tohto zoštíhľovacieho procesu bola asi dva a pol hodinová verzia. No takáto "indická" metráž filmu by asi pre bežného diváka nebola stráviteľná, tak sme sa ju pokúsili zhutniť do minutáže štandardného celovečerného predstavenia.

Nie je časté, aby okrem strihača a režiséra sedel v strižni aj scenárista. Ako sa ti spolupracovalo s Jarom Vojtekom a Marekom Leščákom?
My sme spolu robili už na viacerých projektoch a mám pocit, že sme zohratý tím a vhodne sa dopĺňame. Raz sa ma po jednej búrlivejšej výmene názorov v strižni producent Mario Homolka spýtal, ako to vlastne medzi nami funguje, kto má posledné slovo? Ja som mu povedal, že u nás je demokracia, že keď sa nevieme dohodnúť, tak hlasujeme. No pravdupovediac, keď je niekto z nás o niečom presvedčený, úplne nedemokraticky sa o tom snaží presvedčiť aj ostatných, až s tým nakoniec demokraticky všetci súhlasia.
Ale všetci traja cítime film veľmi podobne, takže sa väčšinou zhodneme. A pri práci na tomto filme sme si užili aj veľa zábavy a myslím, že tú pozitívnu energiu z výsledku cítiť.

V slovenských podmienkach nie je také časté, aby sa dokumentárny film dostal až na "celuloid" a do kín. Akú technológiu ste zvolili pre tento projekt?
Nakrúcalo sa štandardnou DV kamerou, ktorá Jarovi Vojtekovi dovolila pracovať veľmi intímne, nerušiť "hrdinov" filmu veľkým štábom a nakrútiť materiál s veľmi silným emocionálnym nábojom. Tento materiál v spojení s VHS archívmi Stana Krnáča spoluvytvára po prepise na 35 mm filmový pás veľmi zaujímavú vizuálnu "kultúru" filmu. V konečnej fáze nám veľmi pomohol kameraman Tomáš Sabo, ktorému sa vynikajúco podarilo farebne dokorigovať častokrát nesúrodý materiál. A výsledný distribučný formát si vyžiadal aj istý zvukový štandard, na ktorého vysokej úrovni sa podpísal zvukár Marek Lacena.